Text Adriana Forgáčová
Vianoce sú obdobím, kedy nám tí čo odišli, chýbajú najviac. Sú však aj ďalšou šancou zmieriť sa so stratou a naučiť sa s ňou žiť.
Vraví sa, že čas vylieči všetko, každú stratu. No nie je to celkom pravda. „Ten, kto sa spolieha len na čas, môže zostať uviaznutý v niektorej etape smútenia a do konca života ostane smútiaci. Bude žiť s otvorenou ranou a v bolesti,“ povedala nám psychologická poradkyňa Jolana Kusá. „Vianoce by mohli byť práve tým obdobím, kedy sme schopní premenovať stratu na dar. Je tu šanca uvedomiť si, čo nám strata do života priniesla, čo nás naučila, napríklad vážiť si a ceniť. V každom prípade si pripomíname to, čo sme s blízkymi zažili dobrého a pekného a časom oceníme aj svoju cestu bez nich. Ako sme to zvládli a ako sme schopní ísť ďalej.“
Aj smútok treba liečiť
Smútenie je súčasťou života a prirodzenou ľudskou reakciou na straty a tragédie, ktoré nás v živote zasiahnu, väčšinou nečakane a nepripravených. Má veľa podôb a etáp. Od popierania, ľútosti, hnevu, pocitu beznádeje, po únik do spomienok, či k horúčkovitým aktivitám, ktoré zamestnajú ruky i hlavu natoľko, aby na žiaľ neostalo miesto. Smútkom si skrátka musíme prejsť, no postupne ho musíme vedieť aj spracovať. Čo to vlastne znamená? „Znamená to, že ho musíme prijať, povedať mu áno, viem, že si tu. Opakom je únik, popieranie, ktoré je prirodzenou obranou človeka pred ťažkou skutočnosťou. Je dôležité, aby sme vedeli, že je to len jedna etapa pri spracovaní bolesti po strate, ktorá pomôže človeku pripraviť sa na nápor ďalších emócií. Smútkom prechádzame rôznymi spôsobmi: hovoríme o tom, čo sme stratili, spomíname v dobrom, veselom, aj chyby priznáme. Uvedomujeme si ako sa teraz náš život zmení a ako si to ani nevieme predstaviť. V tom procese sa rodí prijatie straty ako nemennej reality. Na konci sa rysuje naša nová identita: ja bez toho, kto odišiel,“ vysvetľuje Jolana Kusá. Je to cesta dlhá, boľavá, no veľmi dôležitá. A nie každý ňou dokáže prejsť bez pomoci. Smútková terapia je psychologická pomoc, vďaka ktorej by sme sa mali naučiť žiť ďalej aj bez človeka, bez ktorého sme si život predstaviť vôbec nevedeli. Zažívať znova radosť, šťastiel, pokoj, byť vyrovnaní a cítiť, že život má stále zmysel, aj keď už nikdy nebude taký, ako predtým. „Kým si človek nedovolí ponoriť sa do svojej bolesti, nenastane táto šanca stať sa znova sám sebou novým spôsobom. Často si bolesť sama povie, ktorá je cesta, po ktorej odíde, môže to byť nejaký druh kreatívnej činnosti ako písanie, maľovanie, ale aj pestovanie kvetín, čokoľvek. Zlá je iba pasivita.“
Ísť ďalej a neuviaznuť
V psychologických poradniach často končia ľudia, ktorí nedokázali stratu a bolesť spracovať aj 20 i viac rokov. Predčasná smrť partnera, rodiča, dieťaťa ich paralyzovala, trvalo im komplikuje vzťahy a vstupuje do všetkých aspektov života. Spravidla ide o jeden z dvoch extrémov – buď smútok vyblokovali, zakázali si ho a dostatočne ho neprežili. Alebo v ňom uviazli a nedokážu sa pohnúť ďalej. „Ak smútok nespracujeme, žijeme s nezahojenou ranou, ktorá sa kedykoľvek opakovane znova otvára a smútok, bolesť zaplavuje osobnosť, bráni jej v normálnom živote, vyčerpáva, prináša beznádej a depresiu,“ popisuje psychologička. „Skúsenosti hovoria, že smútok každého dobehne. Ten, kto uniká do práce, horúčkovitej činnosti, nakoniec buď ochorie a naraz má dosť času, alebo stratí kontakt so svojimi emóciami. Tým, že sa odstrihol od smútku stratil schopnosť cítiť intenzívne aj ďašie emócie. Alebo sa človeku zapáči žiť v smútku a bolesti, napríklad preto, že ľudia sú k nemu ohľaduplní, má výhovorky na mnohé aktivity, usídli sa v tejto etape a dlhodobo žije ako ´smútiaca vdova, či vdovec´. Cíti sa zaujímavým spôsobom definovaný, no jeho identita nie je autentická, ale odvodená. Normálne je vedieť po čase ďalej žiť svoj život, v ktorom bude obsiahnutá strata, jazva, prežitá skúsenosť bolesti a smútenia.“
Neobracajme chrbát
Smrť a zármutok v nás často vyvolávajú rozpaky. Keď niekto z našich priateľov prežíva veľkú stratu, nie všetci vieme ako reagovať, ako s ním komunikovať, ani ako pomôcť. Neschopnosť čeliť priateľovmu, či priateľkinmu smútku často sami pred sebou skrývame za akúsi ohľaduplnosť. Ešte je to čerstvé, ozveme sa neskôr, vravíme si. No práve vtedy nás potrebuje. Nedokážeme zmeniť, čo sa zmeniť nedá. Možno ani nemôžeme zmierniť smútok, ani poskytnúť útechu. Ale môžeme tam pre nich byť. Na začiatok sa viac spraviť nedá. Každý potrebuje pomoc, nebojme sa opýtať akú. Možno sa len obyčajne vyplakať a vyrozprávať. Možno spolu spomínať. Alebo pomôcť s praktickými vecami – ako zariadiť rôzne administratívne záležitosti, čo vybaviť na úradoch, či len obyčajne kde prezuť pneumatiky. Práve blízki priatelia by mali byť sprievodcami v smútku aj v jeho spracovaní. „Najdôležitejšie je nevyhýbať sa im, navštíviť, aj sa nanútiť, volať, opakovane, ponúknuť svoju spoločnosť a sprevádzanie kamkoľvek, aj na cintorín. Ale tiež pozývať k normálnym aktivitám, k tým, ktoré boli súčasťou života aj predtým,“ radí Jolana Kusá.
Minulosť som spracovala, bola to dlhá cesta
Majka Demitrová je ambasádorkou OZ Kolobeh života.
Pred vami sú štvrté Vianoce bez manžela. Aké sú to pre vás sviatky?
Vianoce pre mňa stratili čaro, odkedy Palko zomrel. Ale vďaka deťom robím všetko presne tak, ako by tu stále bol.
Absolvovali ste aj vy potom, čo sa stalo, smútkovú terapiu?
Nie, lebo v tom čase som ani netušila, že niečo také existuje. Intuitívne som si začala pomáhať sama. Kupovala som si rôzne knihy o živote a smrti, tiež ma upokojovalo písanie básničiek a rozprávok, maľovanie obrazov, alebo vyrábanie keramiky. Vďaka tomu som sa neutopila v ťažkých myšlienkach, ktoré ovládali každý môj deň. Zhruba po roku som sa nakontaktovala na pani psychologičku Ľubku Hamarovú a chodievala som k nej na terapie. Kombináciou mojej samoliečby, aktivít, ktoré ma bavili a jej profesionálneho prístupu som sa postupne dostávala z toho najhoršieho. Bola to však veľmi náročná cesta. Zdĺhavá, no účinná.
Nemali ste chuť pred smútkom a bolesťou utiecť, otupiť ich, potlačiť?
Som veľmi rada, že som ani raz nemusela zobrať utlmujúcu tabletku. Písanie a knihy na mňa zaberali najlepšie. Ale neodsudzujem ľudí, ktorí tak urobili. Každému pomáha niečo iné. Samozrejme, miliónkrát som chcela zbaliť kufre a odísť niekam ďaleko. Ale uvedomila som si, že nech pôjdem hocikam, smútok pôjde so mnou, pokiaľ ho nespracujem. „Odsmutnenie“ je veľmi dôležité. Ak sa nevyplačeme, nevyliečime dušu od smútku, tak v nás zostane a bude nám komplikovať život. Pochopila som, že ak sa budem smútku venovať, rozoberať ho či už sama alebo s psychologičkou, tak to jedného dňa budem môcť uzavrieť a začať opäť žiť.
Podarilo sa vám to?
Minulosť som si spracovala. Trvalo mi to dva a pol roka. Je to individuálne, niekomu to trvá dlhšie, niekomu možno kratšie. Ja som mala šťastie, že mi veľmi pomáhali koníčky, mala som obrovskú pomoc v mojich nabližších a samozrejme, deti, kvôli ktorým som to nemohla vzdať. A tiež som vďaka Palkovi nemusela riešiť otázku z čoho budeme žiť, na rozdiel od iných ľudí. V takomto stave je to obrovské bremeno.
Aká je vaša úloha v OZ Kolobeh života?
Zviditeľniť ho a pomáhať zháňať financie. Napríklad z peňazí, ktoré vyzbierali manželky hráčov NHL, sme založili webovú stránku a tiež sme časť sumy rozdelili rovnomerne do jednotlivých rodín. Prispievajú nám známi aj neznámi ľudia a vďaka tomu sme napríklad v lete mohli zorganizovať prvý tábor pre deti, ktoré prišli o jedného, alebo dokonca o oboch rodičov pri tragédii alebo kvôli chorobe.
Čo práca pre Kolobeh prináša vám osobne?
Uvedomujem, aká tenulinká je hranica medzi tým, či to zvládneme, alebo nezvládneme. Je veľmi jednoduché upadnúť do depresie a vykašľať sa na všetko, lebo zmysel nášho života zomrel spolu s milovaným človekom. Dostať sa potom z toho je zdĺhavé a veľmi ťažké. A práve pri tom procese Kolobeh života pomáha. Mňa hreje pocit, že som toho súčasťou. Lebo presne viem, čo títo ľudia prežívajú.
Kolobeh života
Je občianske združenie, ktoré založili ľudia, čo sami prežili rodinnú tragédiu a veľkú stratu. Poskytuje pomoc a poradentstvo – jednak v praktickej oblasti – čo robiť, na ktoré inštitúcie sa obrátiť, ako a kde si vybaviť finančné príspevky a dávky od štátu. Je to však aj priestor pre dôležitú ľudskú spolupatričnosť a odbornú pomoc pri prekonávaní smútku. Spolupracuje so skúsenými psychológmi, terapeutmi, expertmi na ochranu práv detí a sociálne služby. www.kolobehzivota.sk
Citáty:
Na konci sa rysuje naša nová identita: ja bez toho, kto odišiel.
Ak sa nevyplačeme, smútok v nás ostane a bude nám komplikovať život.