„Najdôležitejšia vec, ktorú som po terapii pochopila, bolo poznanie, že všetko, čo nás v živote stretne, má svoj význam. Aj smrť. Naučí nás siahnuť do hĺbky samých seba a odznova žiť svoj život. Smrť nás vlastne naučí žiť“. To sú slová JANY PITKOVEJ, ktorú vlastná životná skúsenosť priviedla k odhodlaniu pomáhať tým, čo sa konfrontujú so smrťou blízkych.
Smrť nás učí žiť
Bolo to pred viac ako dvadsiatimi rokmi, ale Jana má dodnes živo pred očami moment, keď pri jej dverách zazvonili policajti a oznámili, že pri autohavárii zahynuli obaja jej rodičia aj sestra so svojím malým synom.
Mala vtedy trojmesačné dieťa a to ju zachránilo. Vedela, že sa nemôže zosypať, lebo jej bábätko by stratilo matku, a tak si vymyslela svojskú obranu: „Zakázala som si myslieť na tú hrôzu, vytláčala som ju z mysle, neplakala som a žila vo svojom tuneli. Zvládla som to všetko bez liekov, lebo som dojčila a tým sa mi vyplavovali endorfíny, ale tragédiu som si dostatočne neodsmútila. Keby som už vtedy bola vyhľadala odbornú pomoc, vedela by som, že sa treba vyplakať a dovoliť si smútiť, prijať smrť a potom vykročiť ďalej, lebo inak žijeme nekvalitný život.“
Ešte dlhé roky sa Jana vedome vyhýbala myšlienkam na tragédiu, zámerne obchádzala pohrebníctva, odmietala chodiť na pohreby. Všetko, čo sa týkalo smrti, vytláčala z hlavy. Jedného dňa si však povedala, že to tak nemôže ísť naveky. Dozvedela sa o smútkovej terapii a rozhodla sa ju absolvovať. Až vtedy, po rokoch, sa dosýta vyplakala, povolila uzdu svojmu dlho potláčanému žiaľu a pochopila, že tak mala urobiť už dávno. A uvedomila si, že to je cesta, ktorou chce pomáhať iným, lebo ľudia netušia, že existuje niečo ako smútková terapia, nevyhľadajú pomoc, lebo ani nevedia, kam by sa mali obrátiť.
Kto nám pomôže?
Po tom, ako si v časopise prečítala rozhovor s Máriou Demitrovou, ktorá sa vyjadrila, že by dokázala nájsť zmysel života v pomoci iným, zavolala jej. Majka nepristala okamžite, lebo nebola presvedčená, že to už zvládne, ale časom sa pustili spolu do konkrétnej práce. Jana oslovila aj ďalších ľudí, ktorí prešli podobnou skúsenosťou, a založili občianske združenie Kolobeh života.
Prvým a najdôležitejším krokom bolo založenie webovej stránky www.kolobehzivota.sk.
„Sú tu praktické informácie pod hlavičkou Čo robiť, keď… , kapitolky o smútení – o tom, čo je ešte normálne a čo je už depresia, ako si pomôcť, kde hľadať pomoc, o tom, ako smútia deti. Keď ľudí zastihne smrť blízkych, väčšinou nikoho neoslovia, ale tu si to môžu všetko prečítať. Informácie môžu pomôcť aj blízkym a priateľom, ale stojí za to prečítať si ich aj preventívne,“ vysvetľuje Jana Pitková. Sú tu aj odporúčania pre známych, ako sa správať k pozostalým, ak im naozaj chceme pomôcť a nehovoriť len otrepané frázy. Webová stránka sa bude ďalej dopĺňať a bude tu aj poradňa, v ktorej odborníci písomne odpovedia.
Pomocou ľuďom, ktorí stratili niekoho blízkeho, sa u nás dosiaľ nik zvlášť nezaoberal, okrem detského hospicu Plamienok, ktorý sa prioritne venuje rodinám, ktoré stratili dieťa, prípadne deťom, ktorým odišiel niektorý z rodičov. Svoje skúsenosti so smútkovým poradenstvom odovzdávajú tunajší vysoko špecializovaní odborníci aj ďalším ľuďom na Slovensku, ale napríklad vdovcom či vdovám sa zatiaľ nevenoval nik. Pravdaže, vždy je možné vyhľadať najbližšieho psychológa, ktorý by mal vedieť pomôcť. Ľuďom zo združenia Kolobeh života však ide aj o viac.
„Chceme odtabuizovať tému smrti, aby u onej ľudia viac uvažovali. Smrť má svoj význam.
Prinúti nás ponoriť sa hlbšie do seba, nastaví nám zrkadlo, aby sme sa pýtali sami seba, čo nás urobí šťastnými. Aby sme potom, ako si odsmútime – obyčajne ten symbolický jeden rok – mohli ďalej žiť svoj vlastný život.“
Treba hľadať radosť v sebe
Majka Demitrová tri roky po tragickej smrti manžela nechce vystupovať v úlohe večne trúchliacej vdovy a nechať sa ľutovať. „Už som sa posunula ďalej,“ zdôrazňuje a je rada, že v OZ Kolobeh života našla spôsob sebarealizácie.
„Som rada, že som dnes na tom tak, ako som, a vďačím za to viacerým faktorom. Keď som sa ocitla na dne, nebola som sama. Mala som pri sebe ľudí, ktorí mi poradili a pomohli: boli tu moji rodičia, s právnymi problémami a dovtedy netušenou byrokraciou mi pomohol brat – zhodou okolností právnik, pomáhali mi kamaráti aj moje deti, a neocitla som sa ani vo finančnej núdzi. Bola to pomoc, akú mnoho iných ľudí v podobnej situácii nemá a nevie, kde ju hľadať. Myslím si, že im veľmi pomôže webová stránka, ktorú sme založili,“ povedala na tlačovej besede, kde sa predstavila ako zakladajúca členka Občianskeho združenia Kolobeh života.
Jej terapiou v ťažkom období bolo maľovanie, písanie, práca pri hrnčiarskom kruhu. Pocítila, že niečo obrovské z jej života odišlo – a tu sa niečo nové tvorí. Pochopila aj to, že je veľkým omylom stavať svoj život na kostre toho, čo sa stalo a žiť len z minulosti. Treba ísť ďalej a robiť to, čo vám môže priniesť šťastie. „Pokoj v duši musíte hľadať v sebe. A predovšetkým som pochopila, že tak, ako sa budem cítiť ja, budú sa cítiť aj moje deti. Ak budem stále tou trúchliacou obeťou, budú také aj ony. Ale ak budem radostná, budú aj ony. To je pre mňa teraz najdôležitejšie.“
Začiatkom novembra by mala vyjsť jej knižka pre deti Príbehy z Trdelníkova. „Písanie detských príbehov ma neskutočne napĺňalo a prenášalo do iného sveta, ktorý som si vytvorila a vtiahla doň svoje deti. Je to taký náš spoločný projekt, ktorý nás svojím spôsobom liečil. Zatiahli sme doň aj moju maminu, ktorá knižku ilustrovala“ prezrádza.
Vážme si každý deň
Aj Majka Demitrová musela v období, keď nevládala zastaviť plač, po istom čase vyhľadať odbornú pomoc. Dovtedy netušila, že vďaka odborníkom sa dá smútenie lepšie zvládnuť a existujú techniky a spôsoby terapie, ktoré v procese smútenia pomáhajú. Aj toto je jedno z odporúčaní, ktoré ponúka na základe vlastnej skúsenosti.
„Objavila som aj knižky od múdrych ľudí, ktorí sa témou smrti a smútenia zaoberajú. Zistila som, že o smrti sa u nás nerozpráva, ľudia o nej neuvažujú. Keby sme o nej viac premýšľali, viac by sme si vážili každý deň a cenili váhu svojho konania,“ zveruje sa so svojím poznatkom.
Keď ju minulý rok Jana Pitková oslovila s návrhom založiť občianske združenie, ešte váhala, lebo sa na to necítila dosť silná. Postupne však jej odhodlanie dozrievalo a posilňovalo ho presvedčenie, že je veľa ľudí, ktorí v podobnej situácii potrebujú pomoc, ktorú im môže ponúknuť. Nechce však byť len tvárou projektu, ale aktívne sa na ňom podieľa. Vďaka finančnému príspevku, ktorý do projektu vložila, vznikla webová stránka a mohol sa zorganizovať letný tábor s terapeutickým programom pre siroty, ktoré stratili jedného alebo aj oboch rodičov. „Po havárii lietadla s hokejistami Jaroslavli zorganizovali manželky hokejistov v USA zbierku – predávali náramky a zisk z predaja rozdelili pozostalým rodinám. My sme, našťastie, na tie peniaze neboli odkázaní a zdalo sa mi, že ak peniaze od ľudí venujem na pomoc iným ľuďom, budú to najlepšie zhodnotené financie.“