Smútenie detí

SMÚTENIE DETÍ:

Z mnohoročných praktických skúseností vychádzajú a veľmi cenné sú informácie, ktoré o smútení detí a adolescentov poskytla MUDr. Mária Jasenková a kol. v Brožúrke pre rodičov:

“Aj deti milujú svojich blízkych, preto sa smúteniu nevyhnú. Nedokážeme ich od bolesti uchrániť, akokoľvek sa budeme snažiť. Musia prejsť svojím trápením, aby znovu našli rovnováhu.

Spôsoby, akým deti dávajú najavo svoju bolesť, sú často odlišné a odrážajú ich vek a vývojové štádium. Rovnako ako u dospelých, strata milovaného blízkeho človeka zasahuje ich telo, myslenie, cítenie, správanie a vieru. Niekedy sa zdá, že sa do smútku nedokážu ponoriť tak ako dospelí, že ich strata bolí menej. Nie je to pravda. Smútia prinajmenšom rovnako bolestne, ale smútia inak.

Mladšie deti sa môžu v období smútenia prechodne zastaviť vo vývoji, alebo dokonca vrátiť späť. Znova sa môžu pomočovať, vyžadovať dojčenskú fľašu, trvať na tom, aby ich dospelí kŕmili, aby s nimi neustále niekto bol, môže sa zhoršiť ich výslovnosť. Väčšinou je to dočasná záležitosť. Dráždivosť, nervozita, agresivita k zvieratám (napr. zabíjanie žiab, holubov, vrabcov a pod.), k rodinným príslušníkom, iným osobám (napr. bitky s kamarátmi, so súrodencami a pod.), k veciam (ničenie hračiek) a nočné mory môžu byť výrazné najmä u detí, ktoré nedokážu alebo nemajú priestor vyjadriť to, čo cítia, ktoré sa cítia opustené.

U školákov môže byť jedinou nápadnou zmenou zhoršenie školského prospechu.”

Ako deti vnímajú smrť:

Deti predškolského veku sa boja smrti, pretože sa boja odlúčenia. Nechápu konečnosť smrti, vnímajú ju ako spánok, ktorý sa raz skončí. Veria, že ich blízky len odišiel a žije niekde inde.

Veria, že veci vo svete sa dejú aj preto, lebo si to prajú. Tieto deti potrebujú najmä uistenie, že ich blízky človek zomrel, pretože napr. jeho choroba sa nedala vyliečiť. A nie preto, že si niekedy priali, aby zomrel, že boli k nemu zlé, že zlostili a podobne. Potrebujú uistenie, že nenesú za smrť žiadnu zodpovednosť, nie je to ich vina. Potrebujú vysvetlenie, že ich blízky už netrpí, nedýcha, nie je mu zima, nie je smädný ani hladný, nie je mu smutno.

Mladší školáci vedia, že smrť je definitívna, ale nechápu, že sa týka každého. Neuvedomujú si s plnou vážnosťou, že aj oni alebo ich blízki môžu zomrieť. Veria, že sa smrti dá vyhnúť. Často smrť personifikujú, t. j. spájajú s osobou. Napr. „Byť mŕtvy znamená byť anjelom.“ Školáci približne od 8. do 10. roku vnímajú smrť podobne ako dospelí.

Ako sa správať k smútiacim deťom:

-Vysvetlite im, prečo ich blízky človek zomrel. Ubezpečte ich, že nemajú na tom žiadny podiel. Buďte struční, otvorení a pravdiví. Deti by sa mali dozvedieť pravdu včas od niekoho, kto im je blízky a komu dôverujú.

-Zdieľajte svoje pocity so svojimi deťmi. Smútok a bolesť sa skryť nedajú. Učíte ich, ako sa vyrovnávať so stratou, pripravujete ich na ďalšie straty v živote, ktoré môžu prísť.

-Vysvetlite im, ako sa cítite a prečo sa tak cítite. Deti si môžu smútenie rodičov zle vysvetľovať. Napr. mama je smutná, lebo som si neupratal izbu. Mama je smutná, lebo som zlý a podobne.

-Povzbuďte ich, aby vyjadrili, čo cítia. Napr. „Povedz mi, čo cítiš. Som tu s tebou.“

-Povedzte im, že ich máte radi bez ohľadu na to, ako sa cítia, že sa budete o nich starať.

-Ak je to pravda, povedzte im, že nikto ďalší z blízkych nie je smrteľne chorý.

-Dovoľte im, aby sa aj oni starali o vás. Láska znamená dávanie, ale aj prijímanie.

-Vyslovujte slovo smrť aj pred deťmi. Buďte otvorení, úprimní a jemní, keď o nej hovoríte. Smrť je súčasťou života.

-Nebojte sa pred svojimi deťmi plakať. Ak stratíme niekoho milovaného, je to prirodzené. Dovolíte tak plakať aj svojmu dieťaťu. Slzy nezraňujú, ale prinášajú úľavu.

-Dotýkajte sa ich, objímajte ich, chyťte ich za ruku, sadnite si blízko, keď s nimi hovoríte.

-Nebojte sa povedať „neviem“, ak nepoznáte odpoveď. Môžete napr. povedať: „Asi si prekvapený, že všetko neviem, však? Práve preto sa musíme spolu rozprávať. Povedz mi, čo si myslíš ty.“ Smrť nie je nevyhnutné plne vysvetliť, je ale nevyhnutné ju prijať.

-Pravdivo odpovedajte na otázky, ktoré deti kladú. Zbytočne ich nezaťažujte informáciami, po ktorých nepátrajú. Nepravdivé odpovede stupňujú strach a neistotu.

-Pokúste sa zachovať režim dňa, ak je to možné.

-Venujte čas každému dieťaťu zvlášť.

-Venujte im svoj čas pred spaním, prečítajte im rozprávku, alebo sa s nimi zahrajte. Pred spaním spoločne zrekapitulujte deň. Dovoľte dieťaťu, aby s vami spalo, ak o to žiada.

-Snažte sa nájsť a ponúknuť deťom niečo pozitívne, o čom môžu premýšľať, napr. „smútenie nás všetkých spája.“

-Dovoľte dieťaťu hnevať sa na Boha. Nehovorte mu, čo si má o Bohu myslieť, ak sa vás nepýta na váš názor.

-Nevysvetľujte dieťaťu mystérium smrti použitím rozprávok, prirovnaní alebo ako Božiu vôľu. Napr. „Ocko už tíško spí a nikdy sa nezobudí.“ Dieťa sa môže báť, že ak zaspí, zomrie.

„Ocko odišiel na dlhý výlet a vráti sa za veľmi dlhý čas.“ Dieťa môže mať pochybnosti, prečo sa nerozlúčil. Môže sa báť, že je tam sám a trpí. Môže sa báť, že aj ono bude musieť ísť na výlet osamote. Môže sa cítiť vinné, že otec odišiel, pretože bolo k nemu zlé. „Pán Boh to tak chcel.“ Dieťa sa môže pýtať: Ako môže byť Boh dobrý, keď mi zobral toho, koho som mal rád? Dieťa môže Boha znenávidieť. „Pán Boh si ocka vzal, on má rád dobrých ľudí.“ Dieťa sa môže usilovať byť zlé, lebo sa bojí, že aj jeho si pán Boh zoberie. „Ocko bol veľmi chorý a preto musel odísť do nemocnice, kde zomrel.“ Dieťa potrebuje vysvetlenie, že sa zomiera len na niektoré choroby, že v nemocnici sa chorí väčšinou vyliečia. Inak sa bude veľmi obávať, že zomrie každý, kto sa dostane do nemocnice.

-Zapojte deti do rituálov, ktoré vám budú pripomínať, že ste na vášho blízkeho nezabudli. Napr. dovoľte im v deň výročia zapáliť sviečku, zaspievať pieseň alebo zarecitovať básničku.

-Dovoľte deťom smútiť spôsobom, ktorý je im vlastný. Niektoré deti sú väčšmi otvorené, iné menej.

-Vyhnite sa posudzovaniu a usmerňovaniu, ako sa má správať, kým dieťa neubližuje sebe alebo druhým.

(MUDr. M. Jasenková a kol. : Brožúrka pre rodičov)

 

 

Básnik sa modlí za deti.

Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,
tu každé dieťa,
plaché ako laň,
na hlave musí cítiť teplú dlaň.

Bože,
o takú dlaň Ťa ľudské mláďa prosí.
V čase, keď ešte ani nevie, Kto si.
Našiel Ťa hore ten džavot tenkých hláskov?

Našiel. Dal si im liek.
A nazval si ho láskou.

(Milan Rúfus : Nové modlitbičky)

Modlitba za rodičov.

Pane, ktorý si na nebi,
zachovaj všetkým deťom mamy.

Nech ako cesto na chlebík
im rastú v teple pod rukami.

Podaruj deťom otecka
na každý deň,
nie iba včera.

Bez otecka je ovečka
zatúlaná a bez pastiera.

Zachovaj nám ich obidvoch,
veď dve ruky od Teba máme.

Dve rúčky deťom stvoril Boh:
pre ocka jednu,
druhú mame.

(Milan Rúfus : Nové modlitbičky)