1. úloha smútenia

1. úloha smútenia: AKCEPTOVAŤ  REALITU  STRATY.

Keď nám niekto zomrie, vždy, aj vtedy keď jeho smrť očakávame (napr. v prípade dlhotrvajúcej nevyliečiteľnej choroby), sa objaví pocit, že sa to nestalo. Preto prvou úlohou smútenia je čeliť realite, že náš blízky je už mŕtvy, že je preč a už sa nevráti. Súčasťou tohto uvedomenia je aj presvedčenie, že stretnutie s ním, aspoň v tomto živote, už nie je možné.

Odporúčané knihy :

M. Albom : Utorky s Morriem
B. Ware : Čo pred smrťou najviac ľutujeme
Z. Blechová : O smrti a umieraní
P. Young : Chatrč
T. Burpo : Nebo nie je výmysel
P. Coelho : Veronika sa rozhodla zomrieť
P. Coelho : Piata hora
H. R. Cushnir : Šťastie bez podmienok
G. Rothová : Ženy, jedlo a Boh
V. Frankl : Človek hľadá zmysel
MUDr. M. Jasenková a kol.: Brožúrka pre rodičov

B. Ware : Čo pred smrťou najviac ľutujeme

„Moderná spoločnosť západnej kultúry nevystavuje svojich ľudí pohľadu na zomierajúceho každý deň. Nie je to ako v iných kultúrach, kde sa ľudská smrť neskrýva a je veľmi viditeľnou súčasťou každodenného života.
Naša spoločnosť smrť skryla, takmer ako keby chcela poprieť jej existenciu. Toto popieranie necháva nielen zomierajúceho, ako aj jeho rodinu a priateľov úplne nepripravených na niečo, čo je nevyhnutné. Všetci zomrieme. Namiesto toho, aby sme uznali existenciu smrti, snažíme sa ju skryť. Ako keby sme chceli presvedčiť sami seba, že platí príslovie „Zíde z očú, zíde z mysle“. To však nefunguje, pretože namiesto toho si nesieme svoj údel, snažíme sa sami pred sebou ospravedlniť náš materiálny život a s ním spojený strach zo smrti, z nepoznaného.

Ak budeme schopní čeliť vlastnej nevyhnutnej smrti a dokážeme ju úprimne prijať predtým, než príde jej čas, presunieme svoje priority správnym smerom skôr, než bude prineskoro. Toto nám dáva príležitosť nasmerovať svoju energiu smerom k pravým hodnotám. Keď raz pripustíme, že zostáva obmedzený čas, i keď nevieme, či to budú roky, týždne alebo hodiny, menej nás bude poháňať vlastné ego, menej nám bude záležať na tom, čo si o nás ľudia myslia. Namiesto toho nás bude poháňať to, čo si naše srdce skutočne praje. Keď akceptujeme, že blížiaca sa smrť je nevyhnutná, poskytne nám to príležitosť prežiť zostávajúci čas zmysluplnejšie a s väčším uspokojením.

Toto popieranie smrti v našej spoločnosti je veľmi škodlivé…“

M. Albom : Utorky s Morriem

„Všetci vedia, že zomrú, ale nikto tomu neverí. Keby sme tomu verili, konali by sme inak“.

Takže klameme sami sebe, pokiaľ ide o smrť, povedal som.

„Áno, ale existuje lepší prístup. Uvedomovať si, že zomriem, a byť na to stále pripravený. To je lepšie. Človek sa môže aktívnejšie venovať žitiu, kým žije.“

Je vôbec možné pripraviť sa na smrť?

„Treba si zobrať príklad z budhistov. Každé ráno si posadíš na plece vtáčika, ktorý sa spýta : „Bude to dnes? Som pripravený? Robím všetko, čo by som mal? Som tým, kým chcem byť? Je dnešný deň dňom mojej smrti?“

„Lebo väčšinou,“ pokračoval Morrie, „chodíme po svete ako námesační. Nevnímame svet okolo seba naplno, lebo v polospánku robíme to, o čom si automaticky myslíme, že to musíme robiť.“

A keď sa človek ocitne tvárou v tvár smrti, zmení sa to?

„Ó, áno. Zbaví sa zbytočností a sústredí sa len na to najpodstatnejšie. Keď vieš, že čoskoro zomrieš, vidíš všetko úplne inak. Nauč sa, ako zomrieť a naučíš sa, ako žiť.“

B. Ware : Čo pred smrťou najviac ľutujeme

„Rozprávali sme sa celé hodiny, boli to vážne a úprimné debaty. Hovorili sme tiež o tom, ako prijať smrť v takomto veku. Veľmi ľahko podľahneme domnienke, že budeme žiť naveky. Ale život takto nefunguje. V búrkach života občas odíde niekto mladý. Ako kvitnúce kvety, ktoré nedozreli na ovocie a odídu predtým, než si vôbec môžu uvedomiť všetky svoje možnosti. Iní dosiahnu dospelosť a odídu v najlepšom. A ďalší prežijú najlepšie roky pomalou degeneráciou.

Aj keď sa často hovorí o predčasnom úmrtí, nie je to tak. Všetci odchádzame, keď príde náš čas. Milióny ľudí nemajú v osude napísaný dlhý život. Domnienka, že budeme žiť naveky, alebo aspoň do vysokého veku, nám spôsobuje veľký šok a zúfalstvo, keď zomrie niekto mladý. Ale v skutočnosti je to prirodzená súčasť života všetkých druhov. Niekto zomiera mladý, niekto v strednom veku a iní sa dožijú vysokého veku. Samozrejme, trhá srdce vidieť, ako odchádza niekto mladý, o kom si myslíme, že mal ešte celý život pred sebou. Niektorí moji priatelia stratili svoje deti a ja som pri nich bola, keď im bolesť išla zlomiť srdce. Niekedy tá bolesť nikdy neprestala. Ale tie deti alebo mladí ľudia tu nemali mať dlhý život. Prišli, zasvietili a spomíname na nich pre všetko, čo nám dali počas toho krátkeho obdobia.“

Z. Blechová : O smrti a umieraní

Nádherný príbeh…

Starý chorý muž prijal od svojho lekára zlú správu.

Ako sa pripravoval na odchod z ordinácie, otočil sa a oslovil lekára.

Pán doktor, bojím sa smrti. Povedzte mi, čo je tam na druhej strane dverí?

Lekár veľmi potichu odvetil: ,,To neviem,,

,,Vy to neviete? Ste kresťan a neviete čo je na druhej strane?,,

Lekár sa zamyslel a chytil kľučku dverí svojej ordinácie. Z druhej strany bolo počuť škrabanie a kňučanie.

Ako náhle lekár otvoril dvere do ordinácie zo súkromnej časti vbehol

dnu jeho pes. Vyskakoval v nespútanej radosti, že našiel svojho pána.

Lekár sa obrátil na pacienta: ,,Videli ste môjho psa? Nikdy v tejto ordinácii nebol a nevedel čo je vo vnútri. Nevedel nič, okrem toho, že je tu jeho pán… A keď sa dvere otvorili, vstúpil bez obáv. Viem málo o tom, čo sa nachádza na druhej strane po smrti. Ale viem jednu vec…

Je tam môj Pán a to úplne stačí…

Hovorí sa, že v minulom storočí pricestoval jeden americký turista do Káhiry s jediným cieľom, a to navštíviť svetoznámeho mudrca. Turista bol veľmi prekvapený, keď uvidel mudrca prebývať v malej izbietke, jednoducho zariadenej, plnej kníh. Jedinými kusmi nábytku bola posteľ, stôl a lavička. „Kde je tvoj nábytok?“ pýtal sa turista. Mudrc pohotovo odpovedal : „A kde je tvoj nábytok?“ „Môj?“ bol prekvapený návštevník. „No, ale ja som tu len na návšteve!“ „No a ja tiež“, doložil rýchlo mudrc. „Život na zemi je len dočasný. A predsa niektorí tu žijú, akoby tu mali zostať navždy a zabúdajú pritom byť šťastní.“

Hodnota vecí nie je v čase, ale v intenzite, s akou ho využívame.

„Všetko v živote začína aj končí. Náš život začína prvým nádychom a končí posledným výdychom. I partnerský vzťah začína a končí. Nič netrvá večne. Všetko má svoj začiatok i koniec, a preto je dôležité naučiť sa samostatnosti, odvahe, aby sme v čase našej smrti zvládli náročnú skúšku. Za smrť sa dá považovať každý koniec všetkého. I na konci nášho života jeden povie : „Už musím ísť“ a ten druhý to musí prijať a musí ho pustiť. A preto je dôležité sa naučiť púšťať všetko, čo je nám drahé. Nič nedržať násilím a ani nechcieť vlastniť. Proste sa to nedá. Keď príde ten okamih, nikoho nemôžeme držať, prišiel jeho čas. Všetko je riadené ďaleko väčšou tvorivou silou, než si myslíme a nič sa nedá oddialiť, zachrániť, ochrániť, ukradnúť, obísť. A preto je dôležité každý odchod, každú stratu prijať. S každým odchodom prichádza zasa niekto iný, s každou stratou prichádza nové bohatstvo, s každou smrťou sa rodí niečo nové. Je to večný kolobeh života, ktorý sa nedá zastaviť.“

G. Rothová : Ženy, jedlo a Boh

„Ale deje sa aj niečo iné: odmietam prijať život taký, aký je, a to, čo prináša. Odmietam sa v ňom angažovať. Ľudia starnú, chorejú a umierajú. Alebo zomrú nečakane. Alebo zomierajú celú večnosť. Kamarátka Tory má rakovinu kostí. Pomaly zomiera a neznesiteľne pri tom trpí. Osem priateliek podľahlo rakovine prsníka. Vymierajú ľadové medvede. Miznú včely medonosné. Oceány vysychajú. Niečo vo mne chce naspäť svoje peniaze. Chce povedať: „Na toto som sa neprihlásila. Nepáči sa mi program a nebudem sa do neho zapájať.“

Buddhistický učiteľ Stephen Levine hovorieva, že peklo je túžba byť niekde inde. Ste na jednom mieste a pritom chcete byť na inom. Neprestajne sa rozčuľujete nad niečím, čomu sa nemožno vyhnúť. Inak povedané – nedokážete niečo prijať. Máte s niekým vzťah, ale nechcete sa oddať láske, nechcete sa darovať niečomu, čo môžete nakoniec stratiť.

Hovorí sa tomu peklo: odmietate lásku, lebo chcete, aby to s ňou dopadlo inak. Chcete iný život ako máte.

Hovorí sa tomu aj odchádzanie bez odchodu. Umieranie pred smrťou. Akoby časť z vás protestovala proti zlomenému srdcu tak veľmi, že skôr ako vám zlomia srdce, zlomíte sami seba“.

H. R. Cushnir : Šťastie bez podmienok

„Odhodlanie prijímať úplne všetko nevyhnutne všetko prinesie. „Prinesie“ je aj tak trochu zavádzajúci výraz, keďže všetko je vždy s nami. Jediné, čo sa na tom mení, je naše rozhodnutie prijať, objať a prežiť skutočnosť, alebo ju popierať, stiahnuť sa a nevedomky nechať ovládať svoj život pocitom odporu.

Pre niektorých ľudí je, bohužiaľ, odpor celoživotným úsilím. Žiadna miera bolesti či utrpenia ani o chlp nepohne ich brnením. Možno, že úplne prvýkrát poznajú sladkosť odovzdania sa až v zovretí smrti. Možno, že koniec života sa stane jeho skutočným počiatkom. Mnohí z nás to videli na vlastné oči pri smrteľnej posteli niekoho, koho sme milovali. Ja sám nikdy nezabudnem na tvár mojej matky, ktorá bola zničená rakovinou, a napriek tomu akosi prítomnejšia a kľudnejšia než kedykoľvek predtým. Zdieľať s ňou tie posledné chvíle a cítiť jej čerstvo otvorené srdce bolo veľkým darom“.

L. Gounelle : Muž, ktorý chcel byť šťastný

„Rozlúčil som sa a došiel k autu. Bez nadšenia som sa vydal na sever ostrova smerom k hore Skouwo. Nemal som času nazvyš, pokiaľ som chcel vystúpiť na vrchol a vrátiť sa späť pred zotmením. Po niekoľkých kilometroch som uvidel dieťa ako ide po okraji cesty. Tak osem alebo desať- ročné, neviem, nikdy som nedokázal dosť dobre určiť vek detí. Len čo si všimol moje auto, zastavil sa a zamával. Nemal som dôvod nevziať ho stopom. S víťazoslávnym úsmevom nastúpil.

„Ako sa voláš?“

„Ketut.“

Žiadne prekvapenie. Na Bali majú len štyri krstné mená, aspoň v najrozšírenejšej kaste. Keď teda stretnete neznámeho človeka, je tu dvadsaťpäťpercentná šanca, že sa bude volať Ketut.

„Dnes nemáš školu?“

„Nie, dnes nie.“

„Ideš k rodičom?“

„Moji rodičia umreli.“

Prehltol som nasucho a zlorečil si, ako som to zasa spackal, keď v tom som si uvedomil, že sa ďalej smeje.

„Umreli minulý týždeň pri havárii,“ upresnil so stále rovnakým úsmevom.

Bol som nejako v rozpakoch, aj keď som si bol vedomý, že Balijci skutočne nemajú ku smrti rovnaký vzťah ako my. To, že veria v prevteľovanie, ich vedie k tomu, že smrti prikladajú úplne iný význam, než ako je to u nás. Pre nich to nebolo nič zvlášť smutné. Pozeral som sa, ako sa ten chlapec smeje, a po prvýkrát ma napadlo, že by sa mi páčilo byť Balijcom a patriť ku kultúre, ktorá by mi vštepila takéto pozitívne presvedčenie. Dlhú chvíľu som rozmýšľal nad tým, v čom by sa zmenil môj vlastný život, keby som mal iný postoj k vlastnej smrti.“

P. Coelho : Piata hora

“Vždy, keď som sa cítil absolútnym pánom situácie, prihodilo sa čosi, čo ma dokonale uzemnilo. Kládol som si otázku: prečo?

Vari mi je naveky súdené dostať sa do blízkosti cieľa – no nikdy nepretrhnúť cieľovú pásku?

Vari je Boh taký krutý, že mi ukazuje palmy na obzore v okamihu, keď na púšti zomieram od smädu?

Myslím si, že to nie je iba moja skúsenosť, s nevyhnutným v živote sa už iste stretli všetky ľudské bytosti na zemskom povrchu. Niektorí sa pozbierali, iní sa vzdali – ale každý z nás už počul šum krídel tragédie.

Prečo?

Pri hľadaní odpovede na túto otázku som sa nechal viesť Eliášom a dňami i nocami Akbaru.”