Pohrebné rituály v minulosti

Starí Slovania si ctili dušu zosnulého

http://www.pohrebnictvo.sk/pohrebne-ritualy-v-minulosti/

Dnes sa pri pohrebných obradoch lúčia pozostalí zo zosnulým priamo v obradnej sieni, hoci ešte na dedinách sa zvyknú zachovávať rôzne zvyky zo starších čias. Ako prebiehali tieto rituály v minulosti a na čo pozostalí kládli dôraz pri rozlúčke? Viac už hovoríme s etnografkou Ľudmilou Pulišovou (obr. vpravo), z Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, ktorá sa zaoberá predovšetkým zvykmi, obradmi a rituálmi súvisiacimi s pochovávaním.

Pohreby a pohrebné obyčaje vo vidieckom prostredí boli odlišné od mestského prostredia. Ľudia smrť predpovedali podľa rôznych úkazov, ktoré si všímali najmä v čase choroby blízkeho – kuvikanie kuvika, brechot psa, praskanie skla. Ak bol niekto smrteľne chorý, snažili sa mu umieranie uľahčiť položením na slamu, alebo na zem, ktorá mala chorému odovzdať životodarnú silu. Po konštatovaní smrti pozostalí zastavili hodiny v čase smrti, otvorili okno, aby duša mohla vyletieť a zastreli zrkadlo čiernou látkou, aby sa duša nevidela.

Svetielko pri zosnulom

Kedysi, keď ľudia umierali doma a doma zostávali i tri dni po smrti, pozostalí robili viacero úkonov, ktorými si mŕtveho jednak uctili, no zároveň sa mu prostredníctvom daných obradov snažili zabrániť, aby po smrti škodil živým, prípadne aby sa po smrti vracal. Hneď po úmrtí zatlačili mŕtvemu oči, lebo ak by sa na niekoho po smrti pozrel vzal by ho so sebou. Taktiež hodiny sa zastavili na čase smrti, zrkadlo sa zastrelo čiernou látkou, aby sa mŕtvy v ňom nevidel, lebo ináč by sa stále vracal medzi živých. Dôležité bolo tiež otvoriť okno, aby duša mohla vyletieť. Slamu z postele, na ktorej ležal nebožtík, spálili. Mŕtveho umyli tkaninou namočenou vo vode, alebo víne a obliekli ho do sviatočných šiat.

Po tom, ako sa ľudia z dediny dozvedeli o úmrtí v rodine, danú rodinu navštevovali, spomínali na zosnulého, večer sa pri mŕtvom modlili, prípadne spievali náboženské piesne. Pred polnocou sa všetci rozišli a pri mŕtvom nechali horieť svetielko. V minulosti bolo v dome, kde ležal zosnulý, zakázané pracovať, zahasil sa i oheň, preto domáci jedli buď suchú stravu, prípadne im nosili jedlo susedia. V súčasnosti tieto obrady vymizli práve v súvislosti s tým, že zosnulý je uložený v dome smútku. Rodinu, v ktorej došlo k úmrtiu, navštevujú príbuzní a susedia, no doma sa už nemodlia. V niektorých lokalitách sa chodievajú ženy modliť do domu smútku.

Očista po návrate z cintorína

V deň pohrebu dali mŕtveho do truhly. Truhlu vynášali z domu vždy nohami napred, aby sa mŕtvy nevracal. Keď prechádzali ponad prah, trikrát s ňou o prah udreli na znak rozlúčky. Pohrebný obrad sa kedysi konal na dvore, a to bez ohľadu na počasie. Po jeho skončení sa sprievod pobral na cintorín. Na čele šiel miništrant s krížom, kňaz, kantor, muži, hudba, muži nesúci truhlu, potom príbuzní zomrelého a na koniec ženy.

Pri pohrebe Rómov boli súčasťou sprievodu i muzikanti. Kým vyprevádzali zosnulého hrávala sa špeciálna skladba Halalmáš,pri ukladaní truhly do hrobu sa hrali skladby podľa želania pozostalých. Ak si to rodina želala hralo sa počas celého pohrebu. Často sa na jednom pohrebe zišlo 15 až 20 muzikantov. V niektorých lokalitách Gemera – Malohontu sa po pohrebe príbuzní rozlúčili s mŕtvym obídením okolo hrobu. Čo sa týka zvyku hádzať na truhlu v hrobe hrudy hliny, ten sa rozšíril v regióne najmä v medzivojnovom období v súvislosti s tým, aby mŕtvemu bola zem ľahká.

Cestou z cintorína sa nemalo obzerať – ten kto sa najviac obzeral, mal v krátkom čase umrieť. Podľa ľudovej viery bol posledný zosnulý strážcom cintorína, kým neumrie niekto ďalší. Po návrate s cintorína si ľudia umyli ruky a očistili obuv, lebo do domácnosti sa nič z cintorína nemalo dostať.

Zvyklosti v rodinách

Kým bola rodina na pohrebe, jedna žena zvyčajne zostala doma a upravila interiér – odkryla zrkadlo, natiahla hodiny, celý dom vysvätila a zakúrila v peci. Po príchode ostatných z cintorína sa v dome zosnulého konal kar. Tento názov pohrebnej hostiny je odvodený z latinského Carmen, označujúceho modlitbu, zaklínanie, zariekanie. Spočiatku bolo pohostenie na kare veľmi jednoduché – pozostávalo z chleba, slaniny, pálenky, neskôr z hydiny– ak zomrel gazda uvarili kohúta, ak gazdiná sliepku.

Konanie pohrebných hostín bolo známe aj u starých Slovanov. Vtedy sa odohrávali priamo na hrobe, pričom sa verilo, že duša sa týchto hostín zúčastňuje. Súčasný kar možno považovať za pozostatok týchto slávností. Čo sa týka smútočného odevu pozostalých, ten bol v minulosti biely, prípadne sa nosili málo zdobené odevné súčiastky, muži sa často obliekali do staršieho odevu. Dĺžka nosenia smútočného odevu závisela od stupňa príbuznosti, pričom najdlhšie mala smútiť manželka za manželom a matka za dieťaťom – niekde i jeden a pol roka. V 19. storočí sa postupne pod vplyvom mestského prostredia začali nosiť ako smútočné tmavé farby, pričom čierna začala prevládať po 1. svetovej vojne.

Pohreb mladého a staršieho

Ak zomrel mladý člen rodiny, spôsobom rozlúčky s ním sa odohrával odlišne ako pri staršom človeku. Rozdiel pri pohrebných obradoch starších a mladších zosnulých sa prejavoval napríklad pri pohrebe mladých slobodných ľudí. Chlapec alebo dievča, ktorí umreli ako slobodní, boli v truhle oblečení vo svadobnom odeve. Dievčatám dávali i partu a chlapcom pierko. Taktiež pohrebný sprievod v tomto prípade mal pripomínať svadobný – dievčatá boli oblečené ako družičky a mládenci ako družbovia. V sprievode sa niesli i svadobné atribúty, napríklad svadobný stromček, koláč, jablko… Oblečené v bielom sa pochovávali i mladšie dievčatá a deti. Kedysi, pokiaľ umrelo malé dieťa, matka mu nemala ísť na pohreb, lebo by jej i ďalšie deti umierali. Deti, ktoré umreli pred pokrstením, sa v minulosti často pochovávali bez cirkevných obradov, bez účasti kňaza. Pohrebný obrad v takomto prípade mohol vykonať napríklad i kantor.

Pohreby Rómov

Prevažná väčšina týchto zvykoslovných prejavov konajúcich sa pri pohrebných obradoch u Rómov súvisí s povestným strachom Rómov z duchov zosnulých (múlo) a s vierou v posmrtný život podobný tomu pozemskému. Čo sa týka vartovania pri mŕtvom aj v starších písomných prameňoch sa spomína, že po úmrtí člena rómskej komunity bolo zvykom tancovať okolo mŕtveho, aby nemali k nemu prístup zlí duchovia. Kto by počas tohto tanca o zosnulého čo i len zavadil musel celú noc pri ňom sedieť sám a pozerať, ako ho čerti odnášajú. Ak to neurobil, tradovalo sa, že isto v budúcom roku zomrie. V neskoršom období pozostávalo vartovanie najmä z rozprávania rozprávok, či príbehov zo života mŕtveho. Pri tom sa popíjalo, ako občerstvenie slúžili nevarené jedlá, alebo strava od známych, pretože v čase tri dni po smrti bolo varenie zakázané. Zaujímavý je vzhľad podzemnej časti hrobu u olašských Rómov. Túto časť zvnútra vybetónovali a potiahli kvietkovaným kobercom, alebo látkou, aby hrob pripomínal izbu. Po obvode hrobu bolo niekoľko malých výklenkov slúžiacich na uloženie osobných vecí mŕtveho – cigarety, šperky, pálenka, v prípade úmrtia muzikanta hudobný nástroj… Zakázané však bolo dávať do hrobu zápalky, aby sa mŕtvy nepopálil, a tiež hodinky, aby jeho duša nechodila po svete.

Zosnulých si pozostalí pripomínali prostredníctvom spomienkových slávností konajúcich sa v priebehu roka najmä na Dušičky, na Vianoce, Veľkú noc a niekde aj na Turíce. Kýmkatolícki veriaci na hroboch pálili sviečky, reformovaní veriaci tak nerobili, Židia kládli na hroby kamene.