pirohova.blog.sme.sk (rss)
Som obyčajná žena a manželka, ktorá žasne rovnako nad svetom techniky ako nad biochemickými poučkami. Pretože ani jednému z toho nerozumiem. Trochu rozumiem kráse života a milujem divadlo. Ako divák alebo aj z tej druhej strany. A som si celkom istá, že Boh ma má veľmi rád.
SME.sk > Blog.SME.sk > Katarína Pirohová > Nezaradené
Stačí, že sú. V habitoch.
12.4.2014 o 1:05 (upravené 12.4.2014 o 19:47) | Karma článku: 17.24 | Prečítané 22889-krát
Kráčala mestom s ružou v ruke. Bola krásna. Mladá. A oblečená v čiernom habite. Priťahovala pozornosť mužov i žien a tak som okamžite vedľa seba začula manželovu poznámku: “Asi jej musí byť trápne, nie?” “Nie,” hovorím mu. “Má to v náplni práce – budiť pozornosť.” Byť živým znakom, že je tu aj iný svet. To ak by sme na to náhodou zabudli…
Tieto predivné stvorenia v závojoch aj keby neopatrovali starých a chorých, nestarali sa o siroty a nepôsobili na misiách, ale len chodievali na prechádzky mestom v habitoch – už to by bola veľká vec. To by vlastne aj stačilo. Bez slova odkazovať na to, čo bude potom.
Minulý týždeň bola hviezdou facebooku spievajúca sestrička z Talianska. Keď sa porota v tamojšom X-faktore otočila na svojich kreslách, aby zistila, komu patrí ten nádherný hlas, tisícky divákov sa začali skvele zabávať. Potetovaný reper sa útlej sestričke takmer poklonil a ostatní sa bili o to, kto ju vezme v ďalšom kole do svojho tímu. Každý z poroty i z divákov po celom svete však mal v sebe po skončení show nezodpovedanú otázku, ktorá svojou zvedavou intenzitou takmer prekračovala mieru únosnosti. Prečo??? Prečo sa táto mladá talentovaná žena šla dobrovoľne pochovať do kláštora? Čím je tak fascinovaná? Ako to, že úplne dobrovoľne a ochotne vymenila príťažlivý ženský šatník za staromódnu polodlhú sukňu a stredoveký závoj? A čo ju donútilo vybrať si celoživotný status starej panny? Tak čo je za týmto šialeným rozhodnutím?
Predvčerom ráno po ťažkom boji s rakovinou zomrela usmievavá 35-ročná žena, ktorú som poznala ešte z detstva. Na facebooku mala fotku v sivom závoji a bola na nej ešte krajšia, ako som si ju pamätala z jej študentských čias, keď nám hrávala na gitare na saleziánskych táboroch. Keď som si prečítala správu od jej blízkych o tom, ako statočne bojuje s chorobou, ako nepochopiteľne pokojne a s úsmevom znáša bolesti a vôbec samotný fakt, že zomiera, povedala som si, že presne toto potrebujeme my ostatní. Okrem lídrov, ktorí vedú a motivujú do života a pracovných aktivít, potrebujeme tiež osobnosti, ktoré nás naučia umierať. Pripravia na to. Ukážu, ako sa to dá – bezchybne, alebo úspešne, ak chcete…
Zaujímavá pracovná pozícia. Učiť umierať. Náročná. S nezaručeným kariérnym postupom. Ale na konci s uznaním na oboch stranách. Na našej, aj na tých, čo sú už tam, kam raz pôjdeme všetci. Teda, keď sa nám to vôbec podarí… Majke sa to dozaista podarilo. Majke v sivom závoji.
Sestry, vďaka, že vás ešte stále môžeme na uliciach rozpoznávať. Vďaka, že ho nosíte. Symbol, ktorý je v dnešnom svete tak potrebný ako ikona na monitore, cez ktorú sa môžeme prihlásiť k náročnejším operáciám. Vďaka za váš habit. A že to s ním myslíte úplne vážne…