Ste vyštudovanou entnografkou, aká bola vaša cesta k povolaniu poradkyne pre pozostalých?
Kľukatá, náročná, ale aj zmysluplná… Bol to môj životný príbeh nečakanej a veľmi bolestivej tragickej straty celej rodiny. Nastalo dlhoročné komplikované smútenie, potom liečenie, ktoré vyústilo do potreby ponúknuť seba, svoj príbeh a svoju cestu transformácie pre ostatných smútiacich.
Na koho sa ľudia môžu u nás, alebo v Čechách obrátiť?
Sú to psychológovia a psychiatri alebo organizácie, ktoré sa špecializujú na danú pomoc. U nás je to nezisková organizácia Plamienok, známa ako detský mobilný hospic, ktorá s rodinami pracuje aj po smrti dieťatka. A naše občianske združenie Kolobeh života. V Čechách je to oveľa prepracovanejšie. Práca so smútkom je veľmi špecifická, to iste potvrdia aj psychológovia. V Čechách patrí veľká zásluha v tejto oblasti psychologičke Nadežde Špatenkovej, ktorá sama zažila stratu svojho dieťaťa. Na potvrdenie potreby tejto kvalifikácie často uvádza jeden príklad z poradne. Na klientku po tragickej smrti dieťaťa jej kolegyňa reagovala bezmocným konštatovaním, že sama by nevedela, čo má robiť. Možnosť získať certifikát poradcu pre pozostalých je v Čechách pomerne nová príležitosť od roku 2015 ako výsledok dlhodobého procesu štandardizácie služieb pre pozostalých.
Spomínali ste váš vlastný osobný príbeh. Ako sa vám podarilo preniesť cez smútok?
Osemnásť rokov som o strate blízkych nerozprávala. Vyhýbala som sa všetkému, čo sa spájalo so smrťou – pohrebníctvam, truhlám, pohrebom. Terapie boli pre mňa úžasným oslobodením. To celé som musela prijať, vyplakať, dostať zo seba. Zistila som ako účinne sa dá ukončiť a uvoľniť zo seba všetko zablokované, neodsmútené a neprežité. A nielen, že som o tom začala rozprávať, ale na všetkých úrovniach som cítila obrovskú úľavu. Pre mňa to bola najdôležitejšia zmena a objav niečoho nového. Akoby som otvorila dlhoročnú ranu, bolestivo z nej strhla chrastu a vydezinfikovala ju prijatím, láskou a odpustením. Takto vyzerá ukončovací proces.
Cez svoju vlastnú bolesť ste sa rozhodli pomáhať iným. Ako sa to stalo?
Občianske združenie Kolobeh života sme založili spolu s Majkou Demitrovou a s Ligou za duševné zdravie na čele s Martinom Knutom. Doposiaľ nebola žiadna organizácia, ktorá by sa venovala výhradne práci so stratou a konkrétne so smútkovým poradenstvom a smútkovou terapiou. Keďže sme si sami prešli stratou, zistili sme, že v istom momente sme potrebovali vyhľadať pomoc. Pretože sme nevedeli naložiť s tou bolesťou v súvislosti s tragickým úmrtím. Potrebujete sa naučiť pracovať so svojimi emóciami, myšlienkami a fyzickým telom. Ale najdôležitejšie je, že sa tá bolesť dá prijať a strata nás môže transformovať.
Čiže nás strata blízkeho môže výrazne zmeniť?
Každý z nás má schopnosť vysporiadať sa so všetkým v našom živote. A v konečnom dôsledku je každá bolesť posilňujúca a transformujúca. Tento postoj mi umožňuje žiť si svoju radosť a šťastie. Pretože na konci smútenia je dar „nálezu“, že už sa nemusím báť, a že už viem, ako pracovať so stratou. Viem, že keď príde ďalšia strata v mojom živote, dá sa ňou prejsť. To sú straty a nálezy. To, čo získavam je poznanie, že sa dá ďalej plnohodnotne žiť. A že všetko je tak ako má byť.
Smrť blízkych sa u nás vníma ako veľká tragédia. Terapeuti a ľudia, ktorí sa venujú osobnému rozvoju to však vnímajú aj z pozitívneho uhla. Môže naša osobná strata byť impulzom práve k našej pozitívnej zmene?
Po terapiách som si uvedomila, že to, čo ma najviac zdevastovalo sa stalo pre mňa príležitosťou. Fascinuje ma, že všetko na tomto svete je príležitosťou a keď dokážeme zmeniť postoj a hľadať v tom úplne iný rozmer, okamžite sa nám začne ukazovať nová príležitosť. Je to až neuveriteľné, lebo takto nás nikto neučil žiť.
Prečo je u nás smrť taká démonizovaná?
Smrť sme vytesnili z našich životov za brány nemocníc, už nie je súčasťou našich rodín tak, ako to bolo len jednu – dve generácie pred nami, keď sa zomieralo doma. Telo zosnulého bolo doma aj tri dni a blízki sa mali šancu s ním rozlúčiť. Bdelo sa pri ňom dňom i nocou a bol to najzmysluplnejší čas pre ukončenie vzťahu. Dnes, keď sa všetko deje mimo nás, nie sme v kontakte so smrťou, s odchádzaním človeka, tak nám to robí veľmi veľké problémy a vznikajú nám obrovské strachy. Smútenie sa stáva komplikovanejším, lebo nevieme prijať stratu. A zomiera sa v prostredí, ktoré je pre nás cudzie a nedôstojné. Neodohráva sa to v našich domovoch a v náručiach našich blízkych. Smrť pre zomierajúceho aj pozostalého znamená veľký strach. Neberieme ju prirodzene, ako súčasť kolobehu života. Pritom naše náboženstvo aj východné filozofiie nevnímajú smrť ako konečno, ale iba ako prechod do inej dimenzie.
Kde je teda chyba? Smútime nevhodne?
Pozostalí nemajú priestor a čas, aby sa so zosnulým rozlúčili v intímnom prostredí tak, ako to kedysi umožňovalo trojdňové lúčenie a bdenie pri mŕtvom tele, keď sa doma pri ňom striedala celá rodina. To bol základ pre zdravé smútenie. A nie je to nahradené ani zmysluplným rozlúčkovým rituálom. Naše pohreby sú plné temna, desov, čiernej farby či spevu o tom, ako nás obkľúčili “smrteľné muky úzkosti záhrobia”. Na všetkých padne obrovská ťažoba. No môže to vyzerať aj inak. Napríklad vo forme zmysluplných rozlúčkových rituálov, ktoré môžu byť liečivé a pomáhajú stmeľovať komunitu pozostalých.
V Čechách sú však v tejto oblasti ako vždy o niečo ďalej. Ako sa u našich susedov dejú smútočné rituály?
Napríklad už aj formou obradov v prírode a založením prvého prírodného pohrebníctva. Jej reprezentantom je nezisková organizácia ekologického pochovávania Ke kořenům v Prahe, za ktorou stoja tri mladé ženy. Sprevádzajú pozostalých prípravou poslednej rozlúčky a motivujú ich k osobnej zaangažovanosti na príprave, čo je veľmi liečivé. Pozostalí si sami môžu vytvoriť ekologickú urnu, pomaľovať ju, pripraviť si scenár obradu, atď. V minulom roku sme spolu absolvovali zážitkový seminár s austrálskou sprievodkyňou rozlúčkových rituálov Zenith Virago, čo nás všetkých veľmi hlboko zasiahlo a inšpirovalo.
Ako sa u nás smútilo v minulosti?
Narodenie, svadba a pohreb boli pevnou súčasťou rodinného obradového cyklu. Smrť bola prirodzenou súčasťou kolobehu života. Naši predkovia mali bohaté zvykoslovie, ktoré sa viazalo ku každému rodinnému aj výročnému sviatku. Zvykoslovný prejav bol mentálnym zámerom, vykonaním ktorého si zabezpečovali manifestáciu želaného výsledku. Je to viera zhmotnená do zvykoslovného úkonu. Napr. piesňou sa radovali, ale aj si pomáhali pri smútku či ťažkej práci. To všetko slúžilo ako terapia. Zo smútku sa dokázali doslova vyspievať. Pri práci aj spievaní sa prehlboval dych, čo spúšťalo nevedomé liečivé procesy vo fyzickom tele a následne to ovplyvňovalo aj psychiku. Naši predkovia to nevedome praktizovali. Nemuseli brať žiadne antidepresíva.
Presne na to som sa chcela opýtať. Aby pozostalí prežili smútok v zdraví pomáha im fyzická aktivita, plač, vyrozprávať sa. Skrátka všetko, čím by celý smútok zo seba dostali von?
V prvom rade je najdôležitejšie dovoliť si smútiť. Smútok nás môže na začiatku veľmi zdevastovať ako to bolo aj v mojom prípade. Ak je bolesť príliš veľká, spočiatku nevládzeme nič. Nedokážeme vyvíjať žiadnu fyzickú aktivitu. Myseľ sa nám zablokuje a nie sme schopní ponoriť sa do nejakej činnosti natoľko, aby sme prestali myslieť na to, čo sa nám stalo. Prechádzame rôznymi fázami a stavmi – šokom, popieraním, zlosťou, sebaľútosťou a tak ďalej. A s tými emóciami potrebujeme pracovať, potrebujeme ich prijať, prejaviť sa, ísť s nimi vonku napr. prostredníctvom dýchania, plaču, spevu, rôznych arteterapeutických aktivít. Smútenie je veľmi individuálna záležitosť. Čo človek, to iné smútenie.
Ako zdravé smútenie vyzerá v praxi?
Pre mňa sú najzmysluplnejšie štyri úlohy smútenia, ktorými sa môže človek nechať viesť , uvedomiť si, ako je na tom a pochopiť, či má odsmútené. Prvou úlohou je prijať smrť. Prijať, že sa to stalo. Veľmi dobre na to slúži rituál poslednej rozlúčky. Keď reálne vidíte truhlu, telo, tak sa prestávate klamať, že sa to nestalo. Prijať tú konečnosť je veľmi ťažkým procesom v hlave. Druhá, veľmi dôležitá úloha je dovoliť si smútiť. To znamená, vstúpiť do smútku, nosiť napríklad čierne oblečenie, ak to potrebujete. Hľadať spôsoby, ako dostať smútok zo seba von. Plačom, fyzickým pohybom, či rôznymi formami arteterapie. Dovoliť si smútiť, nepotláčať to a netváriť sa, že sa nič nestalo.
Aké sú ďalšie úlohy?
Treťou úlohou je dovoliť si začať žiť nový život popri smútení. To slovíčko dovoľujem si je kľúčové. Nezakazovať si to. Neviniť sa. Dovoliť si byť znova šťastný a radostný. Veľakrát máme problém prestať smútiť, lebo máme pocit, že zrádzame svojich zosnulých tým, že ukončíme smútenie. Ja som napr. mala obrovský problém prestať po roku nosiť čierne šaty a urobila som to až v zahraničí. Nebola som schopná urobiť to doma. Pre mňa bola čierna farba manifestačná a dávala som ňou najavo, že nemám chuť rozprávať sa, ani smiať. Štvrtou úlohou je vytvoriť si nejaké rituálne miesto, oltárik, hrob na cintoríne, spomienkovú knihu, ktoré vyhradíme zosnulému. Aby nám to nebránilo ísť ďalej, vytvárať nové vzťahy a žiť plnohodnotný život. To je veľmi dôležité. Aby sme mohli plnohodnotne žiť ďalej, aby sme neuviazli v role obete.
Napokon príde fáza, že by sme mali konečne myslieť na seba? Uvedomenie si, že naši blízki by asi nechceli vidieť ako sa pre ich smrť dokážeme trápiť?
Je to uvedomenie, že všetko na svete je dokonalé také, aké to je. Umožnilo mi to nájsť samu seba a naučiť sa žiť cez samu seba, nie cez druhých. Nikto nám na tomto svete nepatrí. Ak sa raz niekoho duša rozhodla, že odíde, je to jej voľba. My svet vidíme iba z výšky našich očí, ale iba zhora vidieť celú panorámu, všetko v súvislostiach. Ja som smrť svojej rodiny prijala a naučila sa v nej vidieť Božiu lásku a príležitosť. Neuveriteľne ma to posilnilo a dalo mi to úplne nový rozmer žitia. Už sa nehrám na obeť a netvárim sa, že toto sa mi nemalo stať a je to nespravodlivé. Veď celý život strácame veci, prácu, mladosť, zdravie, svojich blízkych. Toto by sme sa v škole mohli učiť namiesto množstva pre život nepotrebných vecí. Vedieť čo robiť so zlosťou, žiarlivosťou, závisťou, smútením, vedieť si pomôcť. Učiť sa ako žiť vo vzťahoch a vytvárať zdravé vzťahy. A ten základný vzťah so sebou samým. Lebo ten je zrkadlom našich vzťahov s inými.
Keď človek prežije v živote nejakú tragédiu, je to práve spôsob, ktorý ho robí silnejším a napokon objaví svoj skrytý potenciál?
Smrť a strata milovaného človeka výrazne mení pocit našej identity aj integrity. Identity v zmysle otázky, či som ešte manželka, keď mi zomrel manžel, či matka, keď mi zomrelo jediné dieťa? A integrity v zmysle pocitu, že so smrťou milovaného akoby zomrelo kus nás, či niečo v nás. Menia sa nám vzťahy s inými ľuďmi. Uvedomíme si, že nám nie je dobre ani samým ani s druhými. Ľudia nám hovoria veci, ktoré pre nás nie sú utešujúce, nie sú pre nás dostatočnou oporou. Preto je smrť pre nás taká ťažká a devastačná, že nás bolesť obnaží a často izoluje od okolitého sveta. A my sa s tým musíme vysporiadať, naučiť sa žiť, siahnuť si na dno svojich síl a odznova sa „vybudovať“.
Ako sa líši smútenie detí na rozdiel od dospelých?
Deti smútia oveľa prirodzenejšie. Mnohokrát počúvame z rozprávania mladých vdov a vdovcov, že deti ich zachránili. Jednak tým, že sa nemohli zrútiť a úplne opustiť, alebo keď sa zrútili, či ráno nemali silu vstať z postele, tak sa museli zmobilizovať kvôli deťom. Videli, ako deti nevedome, intuitívne, prirodzene smútia. Keď to na nich príde, plačú, keď ich zaujme nejaká vec či aktivita , tak sa nechajú do nej úplne vtiahnuť a na ten moment dokážu zabudnúť. Dokážu byť autentickí, žiť tu a teraz, my dospelí nie. Takto sa dá cez smútenie prejsť. Toto deti vedia a dospelí nie.
Aké typy ľudí vás oslovia ako poradkyňu pre pozostalých?
Každý smúti individuálne. Niekto na to potrebuje intimitu, iný naopak spoločnosť druhých. Niekto o tom potrebuje hovoriť, iný nedokáže. Je to úplne v poriadku. Čo sa týka rodiny, je ideálne, ak dokážu spolu jej členovia komunikovať. Ale smrť nás často izoluje nielen od okolitého sveta, ale aj od seba navzájom. Každý člen rodiny mal k zosnulému svoj špecifický vzťah a každý smúti rozdielne. Tu často vznikajú pocity krivdy, obviňovania, že niekto smúti málo, niekto príliš, atď. Smútok dokáže rodinu stmeliť, alebo naopak rozdeliť. Ak rodina spolu komunikuje, hoci je to často bolestivé a konfliktné, vždy je to cesta, ako to spolu prekonať. Pracujeme s nimi, vytvárame priestor, intervenujeme, niekde to ide pomaly, niekde ťažko a inde vôbec. Proces smútenia a odpustenia je nádherne zobrazený vo filme Chatrč. Tvorcom sa podarilo veľmi sugestívne ukázať ako môže byť smrť pre človeka a rodinu devastačná a ako sa to prácou na sebe, láskou a odpustením dá napraviť.
Na vašej stránke, máte dokonca návod na to, ako sa dá spamätať zo straty blízkeho človeka…
Vytvorili sme webovú stránku Kolobehu života, kde je komplexné poradenstvo k tejto téme, čo považujem za ťažiskové. Nie každý cíti potrebu stretnúť sa osobne a tak sa môže nechať sprevádzať bez toho, aby nás kontaktoval. Poradenstvo je zostavené od pragmatických krokov, cez rituál poslednej rozlúčky až po poradenstvo, ako si pomôcť, kde hľadať rôzne druhy pomoci, či ako rozpoznať rozdiel medzi smútením, komplikovaným smútením a depresiou.
Zvyknete organizovať aj pobyty pre pozostalých. Ako prebiehajú?
Štyrikrát do roka robievame víkendové pobyty pre mladé vdovy a vdovcov spolu s ich malými detičkami. Stretnú sa ľudia s rovnakou okolnosťou straty a je to pre nich veľmi zbližujúce. Liečenie nastáva už len tým, že sa tam stretnú a zdieľajú svoje pocity a príbehy. I keď na prvom stretnutí vôbec neprehovoria, len sú tam. A my máme tú česť byť toho súčasťou a sprevádzať ich v tej najkrehkejšej a najzraniteľnejšej chvíli. Sprevádzaním je naša podpora, prítomnosť, objatie, rada, čokoľvek, čo potrebujú.
Organizujete aj tábory pre deti?
Letné terapeutické tábory organizujeme pre deti a mladých ľudí od šesť do tridsať rokov. Deti sa v kolektívoch a školách cítia osamotené v tom, čo sa im stalo. V tábore vidia a zažijú, že s tým problémom nie sú samé. A navzájom sa posúvajú a pomáhajú si. Toto je podľa mňa zázračný proces. Vytvárame priestor na to, aby mohli smútiť koľko potrebujú, mohli byť sami sebou a uvedomiť si svoju hodnotu.
Dá sa reálne smútiť zdravo? Môžu nám veselé, pekné a prípadne aj vtipné spomienky pomôcť sa preniesť cez stratu milovaného človeka?
Áno, ale to príde až neskôr. Na začiatku máme väčšinou pocit zúfalstva či beznádeje a vôbec nie sme schopní používať humor. Ide o to, že najprv potrebujeme prijať stratu a dovoliť si smútiť. Smútok je veľmi silná emócia a viaže na seba ďalšie. Napríklad zlosť, ktorú musíme dať von. Nespracované emócie sú pre nás záťažou, či guľou na nohe, ktorú si so sebou ťaháme aj celý život. Preto sa s tým potrebujeme naučiť pracovať. A smútenie je práca na sebe, je to proces.
Máte nejaký konkrétny prípad z praxe?
Majka Demitrová sa zo smútku doslova vypísala a vymaľovala. Napísala dve zbierky básni, začala chodiť na hrnčiarsky kruh a jazdiť na koni. Je liečivé hľadať spôsoby a činnosti, do čoho smútok pretavíme. V Kolobehu napr. už druhý rok realizujeme dramaterapeutické dielne pre deti a mladých. Vytvorili sme dve autorské divadelné predstavenia Päť jazykov lásky a Čiernobiely svet, kde deti hrajú príbeh dievčaťa, ktorému zomreli rodičia. Je to úžasný zážitok vidieť ako cez hranie jednotlivých postáv dávajú von svoje emócie.
Aké ďalšie nástroje v práci so smútkom môžeme využiť?
Možností a nástrojov je veľa. Ide o to, aby sme svoje pocity, myšlienky a fyzické telo začali vyživovať takými činnosťami, ktoré nám prinášajú pocit úľavy, uvoľnenia a neskôr aj radosti. Telo môžeme napr. rozpohybovať športom, alebo prácou. Myseľ zaujať akoukoľvek tvorivou činnosťou či modlitbou, knihou alebo hudbou. Emócie vyladiť prostredníctvom prírody, kúpeľa, malých detí alebo domácich mazlíčkov. Čímkoľvek, čo nám pomôže.
Sami ste prišli o rodinu. Musíte byť nesmierne pokorná a empatická. Čo vás práca poradkyne pre pozostalých naučila?
Smrť milovaného človeka nás obnaží, nie sme na to pripravení, stávame sa bezmocnou bábkou. Zablokuje nám myslenie, všetky naše emócie sú tisícnásobne zostrené a všetko sa nás dotýka viac. Nikdy predtým sme seba samého nezažili v takejto situácii a preto ani nevieme, ako budeme reagovať. A často reagujeme veľmi neočakávane a neadekvátne. Učím sa preto rešpektovať každého, aj keď sa rozhodne neprestať smútiť a ostať v roli obete. Každý má právo ísť svojou cestou.
Už v mladosti ste sa báli smrti. Prišli ste o svoju najbližšiu rodinu. Aký je váš postoj k životu?
Dnes je najdôležitejšie pre mňa byť sama sebou, žiť svoju pravdu a byť láskou, ktorou aj tak všetci sme. Na Zemi sa deje dualita vo všetkých prejavoch. Len prostredníctvom nej zažívame celú škálu emócií. Množstvo zázračných a pekných vecí, ale aj tragédii. Ale my chceme žiť len jednu polaritu života. Úspech, mladosť, slávu, lásku, či radosť. Polaritu neúspechu a strát nechceme a nevieme žiť. Hanbíme sa byť zraniteľní, plakať, hanbíme sa za neúspech. Pritom celý život niečo strácame. A potrebujeme sa pripraviť na dve najväčšie straty – zdravia a mladosti. Ak to dožijeme. A je len naša ilúzia nechcieť to vidieť. A báť sa toho. Lebo čo je to za život, keď sa ustavične strachujeme, aby nás nezasiahla strata či smrť. Treba si uvedomiť, že sa to deje, že to bolí, že si to budeme musieť odplakať, odsmútiť, ale že sa tým dá prejsť. A žiť plnohodnotne ďalej. To je sila a alchýmia života. A smrť je jej súčasťou. Preto si potrebujeme uvedomovať našu pominuteľnosť.
Myslíte si, že by sme sa my Slovenky mali prestať konečne báť a mali by sme byť otvorenejšie, uvoľnenejšie a tým pádom aj šťastnejšie?
Všetci ľudia by takto boli šťastnejší. Za všetkými strachmi sa totiž ukrýva strach zo smrti. Bojíme sa tej konečnosti, toho neznáma. Aj ja to pociťujem, ale je to tak v poriadku. Nebráni mi to žiť novú kvalitu života, nový pocit. A uvedomenie, že je v poriadku, ak sa mi dejú krásne, ale aj ťažšie veci. Prijímať neistoty života a nebrániť sa zmenám je také dôležité, že keby sa ľudia tomu začali vedome venovať a učiť, táto spoločnosť by bola oveľa zdravšia.
Pracujete skôr s negatívnymi emóciami. Stretávate sa skôr so smútkom ako s radosťou. Bolo by podľa vás pre ľudí ideálne žiť tu a teraz?
Udalosti dňa bežia tak rýchlo, že sme málokedy spojení sami so sebou, so svojimi pocitmi. Denne na nás doslova útočí toľko informácií a vnemov zvonku, že ledva stíhame reagovať a rozdávame sa na všetky strany. Sme stále mimo svojho stredu a veľmi nás to oslabuje. Do stavu tu a teraz sa vieme dostať cez spojenie so svojimi pocitmi. Každé ráno sa naladím prostredníctvom krátkej meditácie na seba a počas dňa sa snažím byť v spojení so svojimi pocitmi. Aj teraz pri našom rozhovore si uvedomujem ako je nám dobre a máme zázračný večer.
Vaša práca pôsobí na prvý pohľad veľmi náročne. Ako oddychujete?
Mám rodinu a priateľov, ktorí sú pre mňa veľmi dôležití a vzácni. Pre mňa je relaxom veľa vecí a aktivít. Takmer štyridsať rokov som strávila vo viacerých folklórnych súboroch. Venujem sa spevu a hudba je milovanou súčasťou môjho života. Z ťažkých situácií sa potrebujem vyspievať. Milujem more, plávanie, pilates, prírodu, knihy, cestovanie, spoznávanie… alebo len tak si posedieť na káve v úprimnom a otvorenom rozhovore či každotýždennú masáž a návštevu wellnes centra len sama so sebou. Je toho veľmi veľa, čo ma na svete fascinuje. Milujem sa na svet pozerať očami dieťaťa. Ale som veľmi vďačná aj za múdrosť starnutia a veľmi ťažkých chvíľ života, lebo bez nich by som nebola tým, kým som dnes.
Čo vás život naučil?
Pokiaľ sa nám nedeje nič vážne, ideme životom ľahko. Až keď príde bolesť a utrpenie, sme nútení siahnuť na dno svojich síl a nájsť to, čo nás robí silnými. A potom sa môžeme o tú silu opierať. Je to ako zmeniť papierovú loďku na veľkú silnú drevenú loď. Lebo papierová je zmietaná každou vlnou a bojí sa všetkého na mori. Zato silná drevená loď sa mora nebojí, nepotrebuje kotviť v bezpečnej zátoke. Vie, že môže prísť búrka a rozbúrené more a že ju to rozkolíše. Ale tiež vie, že je veľká a silná a že búrka raz skončí. A že jej súčasťou je kormidlo, ktorým môže v každej situácii zmeniť polohu a postoj. A môže tvoriť svoju plavbu alebo sa len tak nechať unášať prúdom. To je pre mňa metafóra našej transformácie. Dnes je pre mňa najzmysluplnejšie hovoriť o týchto veciach, ponúknuť svoj príbeh a príležitosť nájsť a žiť samého seba.
2. septembra 2017
SME Ženy, text: Jana Mullerová