V lete obvykle bývam nostalgická, mrzutá a reflexne unavená zo školského roka, lebo aj keď raz po devätnástich rokoch možno nebudem chodiť do školy, ten pocit júlovej úľavy mi ostane ako jazva z rozbitej hlavy.
Asi v trinástich som v lete vyhlásila, že jedna z mála vecí, ktoré nikdy v živote neurobím, bude ísť do tábora. (Po šiestich skúsenostiach s prázdninovou kúpeľno-liečebnou starostlivosťou o vyplnenie voľného času vyšetreniami krčných mandlí a gastroskopiou výrok mierne opodstatnený). A potom som oslávila štvrťstoročnicu a na staré kolená začala rebelovať. A koncom júla odcestovala do tábora.
Ono, nie je tábor ako tábor. A pozícia ako pozícia – lebo ako vedúci môžete piť kávu namiesto sirupového čaju a ostať v spoločenskej miestnosti aj po večierke, ale nie o tom som chcela. Skôr o tom, že som sa zasa raz krásne zvláštnym riadením osudu dostala v priebehu obyčajnej kávy s (okej, neobyčajnou) kamoškou na miesto, ktoré posunulo môj obzor niekam, kam by asi inak nikdy nedošiel – do tábora s deťmi bez jedného alebo obidvoch rodičov.
Človek by si povedal, že na také prázdniny dosť veľa tragédií. Ale v skutočnosti mi za päť dní slzička „ukápla“ iba jedna, tajná, keď som si sama pred sebou na konci toho všetkého povzdychla, ako úžasne to vlastne napriek všetkému dopadlo. Lebo okrem iného sme spolu mali nacvičiť divadlo. Za tri dni, s nehercami a javiskom v jedálni. Na prvý pohľad tiež tak trochu tragédia. Iba žeby vôbec nie.
Neviem, čím to je, že človek dokáže v určitom veku určité veci stráviť lepšie. Jasné, kríže zapúšťajú korene jednoduchšie a vždy tam niekde vnútri ostanú viac alebo menej zahnité, ale keď máte osem rokov, viete chodiť s rozbitými kolenami a nemáte potrebu ich každému ukazovať ani komentovať. Hrozne som sa bála, že budem musieť okrem povinnosti režírovať aj utešovať, lebo to mi ide ešte horšie ako režírovanie a obvykle si neviem rady ešte skôr, než po úvodnej hudbe – ale tie deti utešovať nepotrebujú. Ani ľutovať alebo dookola počúvať „to bude dobré“. Tie deti sú vlastne silnejšie než väčšina z nás. Než ja určite.
Tie deti sú rovnako bezprostredné ako všetky deti. Takže keď im poviete hoci aj „vyskoč a skús ostať päť sekúnd vo vzduchu“ (moje a Kubove motivačné pedagogické postupy), budú sa o to pokúšať dovtedy, kým nenadobudnú pocit, že sa im to podarilo aspoň na sekundu. A mne sa zasa po dlhej dobe podarilo voľkať si v tom omamnom pocite, o ktorom kedysi hovorili a hovoria všetci moji pedagógovia – nie je nič krajšie, ako keď sa chce. Ako keď sa postaví osem detí a vy vidíte ich sústredené tváre, ktorými si občas nenápadne a svedomito kontrolujú, či všetko ide podľa vašich predstáv a pritom sami, ani nevedia ako, idú za hranice svojich možností. A vy – tiež ani neviete ako – im vlastne pomáhate.
V tomto tábore som sa naučila, že vďačnosť za každú maličkosť je vlastne strašná satisfakcia. Že raz za rok potrebujete počúvať slová, ktoré sú inak samozrejmé a trápne. V tomto tábore som zabudla na opodstatnenie slova prúser. Lebo čo je „nemám v septembri na nájom“ oproti „nemám mamu“. Čo sú naše tak často pozauzľované rodinné vzťahy oproti tým roztrhnutým. Čo je urobiť niekomu radosť len tým, že mu venujete pozornosť? Nič.
Moja premiéra nakoniec dopadla dobre, aj keď som sa toľko bála, že bude patetická, zbúchaná, jednoduchá,… Možno bola. Neviem. Divadlo nie je vždy o profesionalite a perfekcionalizme. To je na ňom to najkrajšie – že ma stále niečo učí. Že vie povzniesť a dokonca aj pomôcť. Takže ho teraz zasa môžem ľúbiť viac. A za to ďakujem.
Katka Želinská